Tmou X.

Členovia tímu: Bus, Janka, Miki, Pierre, Poko
Kamarát na telefóne: Hanka

Kapitola prvá: Záverečné hodnotenie

Začnem záverečným hodnotením, ktoré sa dá sa použiť aj ako tlačová správa. Tím Ešte je priskoro na nárek, v zložení Pierre, Bus, Miki, Janka a Poko, sa v noci zo 7. na 8. novembra 2008 zúčastnil hry Tmou X, pričom skončil na ôsmej šifre, niekde v prvej stovke štartového poľa (viac za polovicou). Ciele, hoci priebežne upravované, ostali nenaplnené, a tak sa dá špekulovať o sklamaní, zlyhaní, či o osobnej tragédii. Nie je tomu tak, nariekali sme iba nejaký čas, momentálne opäť prevláda dobrá nálada.

Kapitola druhá: Kvalifikácia

Hra pozostávala zo 16tich stanovíšť a táto reportáž by chcela mať rovnaký počet kapitol. Prístup "čo kapitola, to šifra, plus nejaký obkec" je na naše pomery väčšinou v pohode, tentokrát však budem musieť improvizovať. Pozastavme sa napríklad pri kvalifikácii. Na desiaty ročník Tmou sme sa kvalifikovali už v júli, keď sme nezabudli zaplatiť registračný poplatok. Druhé kolo kvalifikácie prebiehalo interne, bolo treba dohodnúť zostavu. Náš tím má šesť takých tých skalných členov a každý z nich by aj nedbal na Tmou 10 ísť. Chceli sme si hodiť kockou, ale Miki to vzal na seba a povedal, že má aj tak veľa roboty do školy. Bolo to od neho pekné gesto, ale na druhej strane si myslíme, že by mal prehodnotiť svoje priority. Avšak krátko pred dňom T sa vzdala účasti aj Hanka (pre zdravotné problémy) a tak ju Miki musel rád nahradiť. Úloha tímového autistu ostala neobsadená až do konca hry.

Tvorba vlajky v plnom prúde.

Kapitola tretia: Vlajka

Medzi povinnú výbavu patrila tento rok tímova vlajka. Najprv bolo na vlajku priskoro, potom takmer neskoro. Ale zvládli sme to najmä vďaka Janke, ktorá sa kamaráti so šijacím strojom. Aby ste vedeli, tak naša vlajka je vyrobená z tmavomodrej látky, na ktorú sú našité písmená E, Š, T, atd. vystrihnuté z bielej látky a natreté fosforeskujúcou oranžovou farbou. Tento popis je dôležitý, lebo počas samotnej hry bola vlajka väčšinou starostlivo schovaná v ruksaku. Tam sme ju dali pri odchode z Velodromu, lebo pršalo a nechceli sme cestou začať fosforeskovať.

Kapitola štvrtá: Aladin

Na všetkých (obidvoch) terénnych šifrovačkách, ktorých som sa zúčastnil, sme došli do cieľa a vôbec sme nezmokli. Tušil som, že takouto bilanciou sa nebudem môcť chváliť večne. Minimálne ten dážď bol s pribúdajúcim časom stále viac na spadnutie. Cez týždeň sme každých šesť hodín hypnotizovali numerický model Aladin, aby kreslil pekné biele mapy úhrnných zrážok. Aladin sa ukázal ako diplomat a svoju predpoveď spresňoval (zhoršoval) citlivo, takže iskierka nádeje bola definitívne spláchnutá až v priebehu samotnej hry. Na chvíľu odbočím, prednedávnom som objavil legendárnu slovenskú skupinu Bez ladu a skladu (ospravedlňte moju negramotnosť) a rozhodol som sa to tu trochu zaplniť presným znením alebo parafrázami ich textov. Napríklad:

Meteorologický prieskum ukázal, kde sa šanca na dobré počasie nachádza...

Kapitola piata: Cesta a pojednanie o spánkovom deficite

Do Brna sme cestovali všetci piati spolu, vybrali sme si skorší vlak, aby sme mali pred začiatkom hry dosť času doladiť výstroj a náladu a obsadiť si ten úplne najlepší flek na štadióne. Pierre vstal o hodinu skôr ako budík a vlak stihol len tak tak. Janka sa zobudila zavinutá do vlajky, ktorú dorábala do tretej v noci. Miki toho tiež moc nenaspal, v tých dňoch mal totiž veľa roboty do školy. Bus bol z nás na stanici prvý, podľa toho súdim, že bol v pohode a v podstate nemal čo robiť. Ja som si v piatok odskočil na dve hodinky do roboty, aby sa nepovedalo. No a potom vo vlaku sa dialo tak rôzne všeličo, ale zdriemnuť si nezdriemol nikto, hoci sme to niektorí plánovali. Počítali sme, koľko sme toho v priemere za posledný týždeň naspali. Výsledok bol podpriemerný. V Brne sme navštívili Tesco, kiosk a tradične KFC. Dobíjanie kreditu na tímovú O2 kartu pripomínalo podávanie Športky, mali sme šťastie a zaplatených 200 Kč sme vyhrali späť vo forme kreditu. V KFC si všetci okrem diétujúceho mňa dali Quritto. Minulý rok sme Busovi zjedli jeho porciu, lebo zle odhadol dobu lúštenia šifry. Tentokrát mal šťastie, do štartu ostávala asi hodina a pol. Čo s načatým životom, pýtate sa. Obstrihali sme zbytky nitiek z prišitých písmen na vlajke a Pierre a Bus zohnali úplne aktuálny plán liniek MHD. Nasledoval presun na Velodrom.

Kapitola šiesta: Velodrom

Nech rozkvitá masová organizovanosť, zakladajme rôzne spolky, organizácie
Je blázon ten, kto sa neorganizuje, zaplatíme členské známky, dostaneme legitimácie...
Nadšenie na štarte.

Pred Velodromom už nervózne postávalo pekných pár súťažiacich. (Aj pár pekných :-)) Spravili sme si tímovú fotku, začalo popŕchať a prvá brána sa otvorila. Pár prehodených viet s Buggom a inými kamarátmi a otvorila sa aj druhá brána. Velodrom sa rýchlo zapĺňal, získali sme dobrý flek. Tímy si sadali dosť blízko seba, ale tomu sa nemožno čudovať. Zahájenie bolo masózne, ako nám orgovia sľubovali, ale miestami rozpačité. Bežec s pochodňou bol srandovný, predstavovanie doterajších víťazov milé, vtipné, ale poslabšie osvetlené. Hromadné mávanie vlajkami nádherný zážitok. Najviac ma sklamala hymna. Nápad zahrať ju naživo bol vynikajúci, pri gitarovom sóle a hlbokom "Become the legend..." mi naskočili prvé zimomriavky, ale tým sa akákoľvek gradácia končila. Jedna gitara a jeden hlas je jednoducho málo. Chcelo to celú kapelu a vypeckovaný zvuk, aby sa žiaden účastník nebál otvoriť ústa, že ho bude počuť. Čo už, nabudúci rok to už snáď bude total brutal hromové :-)

Toto je už šiesta kapitola, najvyšší čas začať písať o samotných šifrách. Tá prvá bola rozsiahla: asociačný graf. Občas niekto vyriešil dielčiu šifru, občas niekto niečo zjedol. Zo začiatku nás až tak netrápilo, či je získané čiastkové heslo dôležité, ale napríklad mňa osobne to netrápi doteraz. Už nám aj bolo dosť dlho, ale stále nie a nie sa dopracovať z viacerých strán ku stredu grafu. Pár tímov už obehlo svoje čestné kolečko, orgovia začali odušu hintiť a roztlieskavačky zamrzli. Dielčie šifry sme dali buď tesne predtým, ako prišiel klúčový hint, či celé riešenie, alebo vôbec. Zúfalo sme potrebovali zistiť české vzory podstatných mien, s čím nám pomohla Hanka, naša kamarátka na telefóne. Vďaka, potom to už bola brnkačka. Obehli sme čestné kolečko, Bus chcel predspievavať hymnu TMOU, ale stratili sme text. Naše "Projdem tmou!?" počas behu znelo trochu šialene, ale Velodrom sme opúšťali asi dvadsiati v poradí, takže nálada bola dobrá. Aj keď... začalo mierne popŕchať.

Kapitola siedma: Pohľad cez ružové (a modré) okuliare

A sme došli, babička. Druhá šifra. Puzzle sme zložili rýchlo, ale potom sme na to škúlili aspoň hodinu pod rôzne kvalitnými osvetleniami. Keby ste ma k tomu len boli bývali pustili skôr a keby som si ja bol býval hneď veril, že to tam môžem uvidieť.. Ale to by teraz mohol povedať každý.

Kapitola ôsma: ???

A sme došli, babička. Tento report už asi nikto nikdy nedopíše. Je február a pred nami nariekajúcimi kopa ďalších šifrovačiek a reportov. Avšak neodchádzajte, ešte bude jedna, už v novembri napísaná a redigovaná kapitola 10 a tá, teda, poviem vám, bude stáť za prečítanie. Tú napísal Pierre, lebo on mal lepšiu známku z Logiky. Hoci z Logiky pre informatikov som mal lepšiu známku tuším ja. Ale ja som sa nikdy neskamarátil s predikátovou logikou, takže kapitolu 10 napísal Pierre. Ja ešte vyplním ostatné kapitoly výhovorkami, nakoniec sa poďakujem a poučím a pôjdem spať. Táákže, výhovorka prvá: viete, ono pršalo a zvyšok reportu sa rozmočil. Ale pokiaľ si dobre pamätám, táto kapitola mala byť o dvojhodinovom pobehovaní centrom Brna okolo polnoci a ani srnka nevie, aký by dostala názov.

Kapitola deviata: Kyborg

Výhovorka druhá: viete, ono pršalo a zhrdzavela mi sponka vo Worde. Ale pokiaľ ma pamäť neklame, v tejto kapitole mal byť určite kúsok z Bez ladu a skladu:

Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude
píšte všetci rovnako, rovnaké aaaa rovnaké oooo

A ešte niečo o matematickom modeli Kyborg, ale už fakt neviem čo. Ale hlavne som tu chcel napísať, že Miki rýchlo objavil princíp riešenia, preto sme na štyrke dlho nekysli a posledný krát sme mali na každú nasledujúcu šifru v priemere cca hodinu času (samozrejme, aj s presunmi).

Kapitola desiata: Metareport

Poko: "Počuj, Pierre, fakt chceš, aby som napísal report z tejto TMOU? Veď si to zhrňme: skončili sme v polovici, do terénu sme sa ani poriadne nedostali a oblečenie mi ešte doteraz nevyschlo."
Pierre: "Ale no tak, ešte je priskoro na nárek. Ak zvolíme správne uhol pohľadu, sme dokonca lepší oproti ..."
Poko: "... Prahorám? Iba ak v množstve zjedenej čokolády."
Pierre: "Nevadí, nejako to obkecaj, aby to neznelo príliš depresívne. Skús vyzdvihnúť pozitíva."
Poko: "Vidieť veci z tej lepšej stránky, to je úloha priam stvorená pre mňa. Vieš mi pomôcť?"
Pierre: "Napríklad piata šifra. Krajšiu som už dávno nevidel. Veď som to vravel, už ked sme ju lúštili. Len si spomeň."

Pierre (po vyzdvihnutí zadania): "Fujtajbl, to čo je za dvojstranový humus."
Pierre (o 15 minút, po prečítaní zadania): "Uaaaaau, bohovská šifra, Godel, Escher a Bach by sa potešili."
Bus: Úplne ich mám pred očami, ako to lúštia."
Escher: "Johann, Kurt, poďte sem, už to mám, je v tom morzeovka! Už len doklepnúť!"
Godel: "Vieš to dokázať?"
Bach: "Dal by som si čokoládu."
Poko: "Na našom mieste by som zbytočne neotáľal a radšej to hneď vyriešil. Začína mi byť zima. Nebude v tom nejaká morzeovka?"
Bus: "Hanke sme už volali? Asi už bude spať."
Poko: "Volal som jej dvakrát a zakaždým spala."
Poko: "Hej, aj mne sa páčila. Každý si v nej našiel to svoje a žiaden krok nebol príliš ťažký."
Pierre: "V podstate priechodová šifra, ak si odmyslíme, koľko s tým bolo roboty."
Poko: "Škoda toho zaváhania s Bosonohami, ale to bola jediná časť, ktorá sa nepotvrdzovala sama..."
Bus: "Až na tú narážku o orgovi kradnúcom boty, ale kto si to mal všimnúť."
Pierre: "...takže si priam koledovala o chybu. Našťastie sme ju odhalili celkom rýchlo, takže to nepokazilo celkový dobrý dojem. Pre takéto šifry sa oplatí ísť mrznúť a moknúť na Tmou."
Poko: "Oki, takto nejako to napíšem aj do toho reportu."

Kapitola jedenásta: Rozprávka na dobrú noc

Výhovorka tretia: viete, ono pršalo a.. čo som to chcel? Aha. Filmová šifra v tmavej telocvični o pol piatej ráno. Jeden by zaspal..

Kapitola dvanásta: Sype sa to

Výhovorka štvrtá: na Tmou X som zažil traumu (viď ďalšia kapitola), preto som väčšinu detailov vytesnil z pamäte. Ale jedno viem. V telocvični sme sa nakoniec pozobúdzali a tak prišlo aj na siedmu šifru. Postup bol zrejmý, realizácia horšia. Pomohlo rozstrihať krabicu od suchárov, potom tie písmenka nelietali kade tade. Mohlo sa ísť na ôsmu šifru. Pozorný čitateľ dávno vie, že to bola naša posledná.

Kapitola trinásta: Mapa

Výhovorka piata: Hmm, Tmou X, to znie skoro ako Akty X, to by som sa mohol vyhovoriť na mimozemšťanov. Ale k veci. Toto mala byť kapitola o tom, ako sme 8 hodín lúštili regulárnu mapu. A to je veru dosť aj na dve kapitoly.

Kapitola štrnásta: Konííík

V predošlej kapitole ste sa dočítali: "Už 4 hodiny lúštime regulárnu mapu a stále nič." Je to zlé, je to zlé, je to zlé, je to zlé... povedal by klasik, zároveň fanúšik Bez ladu a skladu. Jediné pozitívum je tímová fotka, ktorá vzišla z toho všetkého márneho úsilia.

Okolo ôsmej sme sa presunuli kilometer ďalej a skúšali šťastie ďalej v úkryte pod senníkom. Toho času som bol vytrvalým zástancom teórie Konííík. Na mape bol totiž šachový koník. Ba čo viac, tvar takého istého šachového koníka mala aj obora iba pár kilometrov odtiaľ. Z toho mi jednoznačne vyplývalo, že treba ísť na jedného z tých dvoch koníkov. Ďakujem týmto ostatným členom, že so mnou nesúhlasili. Za hodinu či dve sme sa premiestnili do blízkej dediny, kde práve otvorili krčmu. V krčme sme vylúštili guláš. Chceli sme tiež zjesť mapu, ale nešlo to, ani keď sme nadmorské výšky podozrivých kót zmodulovali 26timi. Keďže od rána vytrvalo lialo, neodpustím si na záver kapitoly citát z ničoho iného než z BlaSkladu:

Geniálny je ten jeho plán, takýto mozog vám zhrdzavie aj sám
bez bolesti a v pohode, stačí ho namočiť vo vode

Na záver predposledná výhovorka: nie, už nie, už to ďalej nevydržím! Už sa nemienim ďalej vyhovárať, všetko je to moja vina, priznávam sa dobrovoľne.

Kapitola pätnásta: Domov, do Blavy.. do prdele to mi je smutno

Vzdali sme to, odviezli sa naspäť do mesta a na stanici hodinu čakali na vlak. S kadekým sme sa rozprávali, čakalo tam totiž viacero tímov. Niekto nám poradil rozstrihnúť tímovú průkazku. Potom sme si už iba búchali hlavy o stenu alebo len tak rozmýšlali o zmysle života. A ešte tradičná výhovorka: aj tak by si nikto nevšimol, keby som dačo vynechal.

Kapitola šesťnásta: Ešte je priskoro na nárek

Nie, nebolo to také najhoršie. Vlastne to bolo fajn. Patrí sa za to poďakovať:

And the moral of this is:


Výber fotiek nájdete tu a tu.
Spísal Poko.