Táto stránka je tu už len z historických dôvodov, mala by každého presmerovať sem.


OSUD 4

tím: Ešte je hlboko na nárek

Tímové foto.
Janka, Pierre, Mates
Evka, Fajo

Nie, názov nášho tímu nie je vôbec pesimistický. Je vysoko filozofickým posolstvom, že Ešte je priskoro na nárek, a keby aj, tak sme Hlboko nad vecou. Okrem toho menej filozoficky vyjadruje, že vznikol fúziou dvoch tímov, z ktorých sa jeden stihol registrovať, ale nebolo v jeho možnostiach vyslať päť ľudí, a druhý registráciu prešvihol, ale mal ľudské zdroje. Hádajte, ktorý je ktorý?

Neohrozene vyrážame v piatok ráno z Bratislavy do Brna aj s fragmentami tímu Nažerme sa nad vecou (ktorého názov snáď už nemusím vysvetľovať), Tomášom a Mirkou. Janka kúpila na cestu ženský časopis, aby mal Peťo čo čítať. Ja s Fajom máme na dnes skvelý horoskop: "Vyriešite aj tie najzložitejšie problémy a nestratíte vlastné ja." Stratiť vlastné ja v nočnom okolí Zlína by bolo fakt nepríjemné, tak nám odľahlo. V Brne ostávam s Mirkou na stanici strážiť batohy a ostatní podnikajú rýchlu a údernú misiu s krycím menom Mapa. Podarilo sa, plán splnili na 200% a tak sa môžeme natlačiť do autobusu smer Zlín. Nie sme jediným tímom v autobuse, čo znamená veľa batohov. Atmosféra hustne každou zastávkou... Kto pozná bratislavskú 39, vie o čom hovorím, ostatní si domyslia. A tak po úmornej ceste pristávame v Zlíne, teplota v cieľovej destinácii je 25°C (+ -), kapitán sa s nami lúči a želá príjemnú noc, na letisku nás víta Baťa.

Ako prvé riešime existenciálne problémy (jedlo, voda), potom aj menej existenciálne (lístky na MHD a kde je to kino).

"Čo dávajú? Quo vadis?"
"Nie, OSUD 4."
"Aha. A kam ideš?"
"Do kina."

A tak sa usádzame (strategicky na kraji) a čakáme na predstavenie. Začína to botami. Vedeli ste, že kostol v Zlíne bol postavený v roku 1937 podľa plánu architekta Karfíka? A centrálny sklad bol vybudovaný 1949-1953 podľa Kubečka. Prvý panel bol vyrobený v roku 1953 s charakteristickými rozmermi 6,15x6,15m. Statočne znášame aj scény z pohľadu topánky, pri ktorých sa podaktorým robí nevoľno. A veeeeeeeľa bot. A na záver záber na chlapíka, že vraj to bol David Vávra, ktorý nám povedal, že to, čo sme videli sa nám síce veľmi zíde v živote, ale pre túto hru je to absolútne nepotrebné. A to, čo hľadáme, je neďaleko. Jo, a len tak mimochodom to celé zahájil.

Fakt podarený začiatok. 100 bodov za umelecký dojem. A teraz, kde je to "neďaleko"? Skúšame sa rozdeliť a pátrať. Prehľadávam šatňu, lebo Vávra bol na tom zábere v šatni. Neúspešne, tak to skúšam vonku, ale skôr ako nejakú šifru stretávam svoj tím, ktorý tvrdí, že si musíme kúpiť noviny. Kto? Čo? Kde? Potom sa obzriem na kino a dôjde mi to.

"Čo dávajú?"
"OSUD 4 - KUP SI ZL. DENNIK. (To bude asi remake ?)."
"A kam ideš?"
"Hľadať novinový stánok."

A tak sa zase rozpŕchneme hľadať nevypredaný novinový stánok. Pri druhom mám šťastie. Postavím sa do radu ľudí s batohmi, ujo v stánku má pred sebou zmenšujúcu sa kopu Zlínskych denníkov a mechanicky opakuje "Jedenáct korun". Nakoniec sme tie denníky zohnali dva a púšťame sa do čítania. Dozvedeli sme sa, že Pít venku do půlnoci lze už jen v centru a že Nechtějí mrtvoly na dvorku uprostřed obce. Ale zaujal nás článok na siedmej strane: Je možné, že pán Alois Horák napísal tento článok bez akýchkoľvek postranných úmyslov? A je to náhoda, že zaň vyhral 100 Kč, ktoré, ak si chce vyzdvihnúť, musí sa naučiť cestovať v čase, pretože tak má učiniť do stredy 2.4. v oddělní řádkové inzerce Zlínského denníku? Okrem toho 2.4. bola streda naposledy v roku 2003. Po niekoľkonásobnom prečítaní článku aj celých novín sa Peťo rozhodol, že sa teda pôjde pozrieť na to oddělení řádkové inzerce. Ostatní ďalej kontemplujeme nad novinami a postupne nám to začína dochádzať. Tá priama reč je nejaká podozrivá... A už to bolo: "Základní...""Umělecká..." "Škola..." "Na..." "Hluboké..." "Ulici..." Ďakujeme pánovi Horákovi za fandenie a vyrážame.

Skladáme origami.

Presne sme stihli autobus, cestou ešte informujeme Peťa a tak sme tam nakoniec prišli takmer súčasne. Jéééééééj, origami! Chytám sa toho a po úvodných špekuláciách, ako má byť otočený ten papier, už vzniká osudové prasa. Postup sa nápadne podobá na pitvu naopak. Potom sme sa dozvedeli, že to má byť želva, ale just je to prasa. A má na sebe nápis: LEKARNAPOBLIZULICEDILYSEST. Opäť máme šťastie na autobusy, chodí raz za hodinu a to práve o 3 minúty.

Pri lekárni nachádzame usmiateho organizátora, ktorý po nás chcel naše heslo. Fúha, tak to je rana pod pás. Ešteže Peťo si ho pamätá. Dostávame záhadnú krabičku so šrúbkami, podložkami a matičkami (to sú všetky pojmy, ktoré viem z odbornej terminológie týchto vecí, ďalej sa už dostávam k pojmom ako dzindziky a bazmeky). Obzeráme si ich, ale nevieme, čo s nimi, očividne ich čas ešte len príde. Ešte sme totiž dostali toto.

Ale prečo pantofle nie sú papuče? Naša prvá hypotéza je, že papuče sú predsa po slovensky. Skúšame ju overiť na okoloidúcej pani so psíkom, ktorej sa pýtame, či sú papuče papuče aj po česky. V jazykovednom okienku sa dozvedáme, že áno, tento výraz sa používa, je však nepisovný a preto je vhodnejšie používať slovo pantofle. Potom nás však napadlo, že tyčka má rovnaký počet písmen ako laťka, ale pantofle a papuče nie. Je to aj celkom logické, ak chceme brať podčiarknuté písmená, ale zo synonyma daného slova. Teraz už len nájsť tie synonymá... Na niektoré prichádzame hneď, ako napr. pěkný-hezký, úlovek-kořist, ústředna-centrála. Nad inými musíme rozmýšľať dlhšie... a ostatné už natipujeme a spätne nájdeme synonymum ako zábavku po ceste.

Ďalšia šifra má byť na ihrisku v obytnej časti Zlína, kde boli domy Baťových robotníkov. Jeden ako druhý, 6,15x6,15m, z červených tehál, obklopené záhradkou. Ale rozhodne krajšie bývanie ako niektoré paneláky. Len s tým ihriskom máme trochu problém. Má byť na severnom konci ulice. Na ulici stretávame domáceho, ktorý nám ukáže uzučkú cestu pomedzi domy, vedúcu na ihrisko. Dokonca až dva: detské aj baskotebalovo-tenisovo-univerzálne. Síce sme sa vyšantili na hojdačkách a šmýkačkách, ale šifru sme nenašli. Mates sa teda ide pozrieť ešte ďalej po ulici, ale žeby tu mali dva ihriská? Čuduj sa svete, mali. A rástli tam šifry.

Našli sme si na mape kopec Lysá (387 m.n.m) jihovýchodně od Příluk... a zasmiali sme sa. To si radšej vylúštime osemsmerovku a uvidíme. A tak sme vylúštili. Tajnička je M. Hmm... Keď tam však nájdeme ešte slová "desátá" a "dvacátá", už sa nám to zdá nejaké povedomé. Kontrolujeme mapu a tam naozaj presne v takom vzájomnom polohovom vzťahu ulice Desátá, Dvacátá a veľké M ako múzeum! Veľmi pekná šifra, rozmýšľame, či niekto naozaj šiel po tú nápovedu?

Zlínske múzeum obuvi.

My každopádne ideme do múzea. Zase sa nám podarilo chytiť autobus a do múzea prichádzame ako prví! Plní entuziazmu sa ponárame do sveta topánok. Je ich tu naozaj plno, od krpcov, indiánskych mokasínov, stredovekých črievičiek až po moderné výtvory, ktoré majú viac spoločného s umením, než s obutím. My ale hľadáme niekoľko konkrétnych topánok, ktorých obrázky sme dostali. Nakoniec sa nám podarilo nájsť aj poslednú, koženú s okovaním vpredu. Podľa mňa to múzeum postavili kvôli Osudu. Veď prečo by tam inak bolo presne 26 vitrín? Takže číslo vitríny je písmeno v abecede. Peťo sa s tým chvíľu pohral, Mates zistil, že číslo topánky je poradie písmena a o chvíľu už naberáme kurz chladící věž.

Podľa inštrukcií miestnych chladící věž nakoniec nachádzame. Tu už začína drsná industriálna atmosféra. V blízkom parku skladáme batohy a vysielame Peťa, Faja a Matesa napred po šifru, že reku tu je pekne, tu to budeme lúštiť. Dlho sme si však nezalúštili. Nachádzame na mape danú križovatku a vnárame sa do priemyselných útrob Svitu. Cez križovatku idú koľaje, tak rozmýšľame, či po nás príde vláčik alebo drezina, v kútiku duše síce mám podozrenie, že budeme za niečím bežať, ale to snáď nie... A tak, keď sa tam nakoniec ukáže bicykel, vymieňame si veľavravné pohľady a váhavo sa rozbiehame za ním. Stále si nie sme istí, že je to to správne vodítko, ale cyklista očividne nie je prekvapený, že za ním beží päť ľudí s batohmi a tak konštatujeme, že to bude ono a bežíme ako dráčici. Týmto pozdravujem naše vodítko a ospravedlňujem sa mu za všetky nadávky, ktorými som ho v duchu počastovala. Keď vidíme, že vodítko spomaľuje, prenechávame s Jankou vec mužskej časti tímu a zvyšok dôjdeme krokom. Vraj zastal "niekde tam" na moste, otočil sa a odišiel. Autíčko však píše niečo o križovatke pri svojom dome. A smerom na JV od najbližšej križovatky pri moste sú podzemné garáže. Tak to je tutovka... Dokonca pred garážami je tabuľa "držte se vpravo!". Tak prehľadávame garáže, držíme sa vpravo, až ich celé obídeme a šifra nikde. V nasledujúcej hodine ich prehľadáme ešte niekoľkokrát. Rovnako ako benzínpumpu a parkovisko pri nemocnici a vôbec všetko, čo má niečo spoločné s autami a je ešte ďalej na JV. Mates dokonca našiel nejaký kanál a vliezol doň, ale v polovici mu zhasla čelovka. Našli sme aj autobazár, tak sa ideme pozrieť, či to náhodou nebude ono. Stojí tam jedna parádna biela limuzína, úplné osudové autíčko. A dvere sú otvorené. To bude určite ono... Fajo s Matesom ho teda idú prehľadať. Vzápätí prichádza chlapík, ale natvári sa ako organizátor a chce vedieť, čo tu robíme. Mates sa zmôže na:

"Dobrý deň, je toto osudové autíčko?"
"Ne, v tom se vozí nevěsty."

Fajo sa snaží vyzerať ako nevesta, ale chlapíka nepresvedčí. Tak pardóóón. Postupne sa stmieva, prichádzajú ďašie tímy, garáže už boli prehľadané do najposlednejšieho kúta. Zrazu prihádza org. Že kde nás to vodítko vyhodilo, lebo niektorých vyhodilo na križovatke, ale malo zastať na moste. Hmmm... Ak je to na JV od mosta, ale nie od križovatky, musí to byť veľmi blízko mosta. Žeby to predsa len bol ten kanál? A tak sa do kanála vydáva výprava s funkčnými čelovkami. Nemôžem posúdiť umelecký zážitok, lebo som strážila batohy, ale viem si to živo predstaviť. 76003. To bolo v tom kanáli. Čo je 76003? Počtom číslic to vyzerá na smerovacie číslo. Tak idem robiť do Intersparu anketu. Je pred deviatou, o 5 minút zatvárajú, a najpresnejšia odpoveď, ktorú dostávam je, že nejaká časť Zlína... Pri telefóne však nachádzam zlaté stránky aj s PSČ častí Zlína. 7600niečo. Nikde nie je trojka. Iba ak by to bolo to číslo, ktoré je práve prederavené retiazkou na zavesenie... A v tom prípade je to Chlum. Konfrontujeme mapu, Chlum je dosť v paži. Žeby už začínala terénna časť? Snáď tam niečo ide. Aj tentoraz sme mali sakramentské šťastie na autobusy. Žiaden nešiel... Ideme teda pešo a cestou sa zastavíme na najbližšej pošte, overiť teóriu Chlum. Zhodou okolností má smerové číslo 76003...

Dostali sme rádio. Takú tú samoskenovaciu vecičku, čo kedysi dávali zadarmo k dvom baleniam Marťánkov, na ktorej sú najdrahšie baterky. Ktovie, na akej pirátskej stanici tí orgovia vysielajú... Lenže ten krám nefunguje. Skúšame vymeniť baterky. Nič. Vymieňame slúchatká za kvalitnejší matroš z discmana. Áno, niečo počujem! Ale treba tam ten kontakt držať takto pritlačený... A tak skenujeme stanice. Rozprávka... Bailando... šum... Po schodoch... Bailando má síce niečo do seba, ale ďalšie stanovište sa z neho nedozvieme a žiadnu podozrivú stanicu ten technický zázrak nezachytil. Moment, veď my sme k tomu dostali ešte nejaký papierik! Niečo ako: + XXX XXXXXXXX_X XX_ XX_X - Žeby to bolo nejaké ladenie? Potom ma niečo napadlo, ale to by snáď bola ešte väčšia haluz, ako bežať za bicyklom: "A nebudú to náhodou baterky?" Lenže tie sme vymenili. Kam sme dali tie pôvodné? Našťastie sme ich našli. Sedí to! Tak sme sa dobre zasmiali na tomto malom vtípku orgov a náš ďalší cieľ je "345", čo je kóta jedného kopca a teda teraz už vážne začína terénna časť.

"Po schodoch, po zvukoch, výťahy nechodia..." No, schody tam síce neboli, ale ostatné je pravda... Nakoniec nachádzame to, čo hľadáme, totiž šifru a s ňou aj orga pekne pri ohníčku. Dostávame šifru a aj turistickú mapu ako bonus. Najprv len dopĺňame písmená. Nič moc, tak ich skúšame roztriediť podľa toho, kto ich zahral. A keď sme dostali: Lojza: "vzdálenost", Pepa: "azimut" a Franta: "pramen", došlo nám prečo Franta nedohral a Pepa bol taký amatér. Už len spočítať, koľko bodov mali Lojza a Pepa a nájsť to na mape. Lenže nájsť to na mape je omnoho ľahšie, ako nájsť to v skutočnosti. ("Mapa nie je územie." - Boris Filan). Zo začiatku sa aj držíme azimutu, ale po pár sugestívnych skratkách prefolmulujeme cieľ na nájdenie potoka, o ktorom dúfame, že keď pôjdeme proti prúdu, po čase narazíme na prameň. Ach, tá romantika nočného lesa... Potok sme skutočne našli. Kde je vôľa, tam je i cesta, len škoda, že o potokoch to vždy neplatí. Srnčie (aspoň dúfam, že nie medvedie) chodníčky zanikajú do stratena a ostáva iba zarastený svah, po ktorom sa veľmi nedá ísť proti prúdu. Niekde "tým smerom" však Fajo s Matesom tušia cestu. Ja netuším o svojej polohe absolútne nič a odteraz neverím horoskopom. "Tým smerom" znamená predierať sa cez kompaktný porast mladých stromčekov. Ihličie máme úúúplne, ale úúúúúúúplne všade. Ale máme cestu! Nájsť prameň po tomto orientačnom výkone už bola malina. A teraz je ten správny čas... na šrúbky! (A iné dzindziky a bazmeky.)

Najprv malé zamyslenie nad tým, čo je září a říjen. Pomôcka: září od žiary, pravdepodobne slnka a říjen od ruje, pravdepodobne jelenej, čiže september a október a to je znamenie váhy... Vynašli sme viacero sofistikovaných spôsobov s použitím špajlí, nite a kúskov obväzu miesto misiek. Chvíľu trvá, kým nájdeme kompromis medzi presnosťou (mikrogramové vyvažovanie konštrukcie zo špajlí) a použiteľnosťou (nitka s miskami na oboch koncoch prevesená cez klinec, bohužiaľ trecia sila je porovnateľná s rozdielom tiažových síl dzindzikov) a to v jednoduchej špajli s miskami vyváženej na prste. Hmotnosti sme vyjadrili v relatívnych jednotkách malých čiernych dzindzikov, and the winner is... Malenovský rybník! Bohužiaľ nemáme fotodokumentáciu z tejto skvelej aktivity, lebo Peťo zistil, že foťák si zabudol v múzeu na vitrínke. Tak sme volali orgom, že áno našli ho, bude ho mať v cieli. Takže máme silnú motiváciu do toho cieľa prísť.

A tak pri Malenovskom rybníku zisťujeme, že sme tam tretí. Šifra vyzerá doslova poeticky. Zisťujeme, ktoré miesta to máme nejprve navštívit a potom sa uvidí. Najprv vyrážame hľadať kamennú klenbu pri prameni. Je to odtiaľto hodný kus cesty. Cestou stretávame auto s orgami, vraj idú zmeniť nejakú šifru či čo, ale my ju ešte nájdeme v pôvodnom stave, ale nemôžu nám nič povedať. Čo už. My si ideme po foťák. O nejaký čas neskôr a niekoľko kilometrov ďalej sme našli kamennú klenbu so soškou Panny Márie a opísali sme si text pod ňou. Samé panno a nebesům... Pri prameni si plníme fľaše a potom ideme navštíviť "památník smrti tří žen". To už nie je ďaleko a tam pochopíme, prečo sa chudere panne stala tragická událost. Vyťahujeme zvýrazňovače a označujeme slová v básni. Panna Mária zelenou, smrt tří žen oranžovou. Morseovka sa priam hlási o pozornosť. Len keby tam vychádzalo niečo zmysluplné... Asi pol hodiny rozmýšľame nad inými alternatívami. Nakoniec Peťo uvažuje, že tam nejako často "tam", ktoré nemáme označené. A keby to "tam" bolo v tom prvom texte, tak by to aj vychádzalo... Moment, a nebolo tam tam? To divné písmeno, o ktorom sme rozmýšľali, či je to V alebo T bolo nakoniec predsa len asi T... Ach, panno, panno... A tak nám vyšlo, že máme ísť na prechod cez nejakú riečku, už si nepamätám, ako sa volala.

Háčik je v tom, že na mape sme našli prechody dva. Rozhodli sme sa pre ten bližší. Ten druhý je na žltej značke a keby to bolo tam, tak to snáď napíšu. Tip nám vyšiel, nezablúdili sme. Zato sme našli takéto bludisko.

Najväčším problémom je spočítať políčka v jednotlivých cestách a súčty čísel. Potom už to len vyfarbiť a nájsť na mape také dve kolieska. A, samozrejme nájsť to v skutočnosti, lebo mapa nie je územie...

Brodíme sa hrachovým poľom mokrým od rosy.
"Tu niekde by to malo byť..."
"Hm, podľa mapy by to malo byť odtiaľ až potiaľ, tá značka má skoro pol centimetra..."
"Poďme prehľadať tento lesík..."

Naozaj to bolo v tom lesíku. Našli tam dokonca orga. Vraj tam boli aj klobásy, ale nemohli nám zobrať, musíme si po ne ísť sami. Usúdili sme, že namotávajú. Ale neboli tam klobásy, všakže nie? Zato si mohli zobrať injekčné striekačky a inštrukcie.

Kontemplujeme nad striekačkami. Prečo majú odrezaný vrch? Tie čísla vyzerajú, akoby sme mali na striekačkách nastaviť danú hodnotu. Ale čo s tým? A zrazu Fajo zahlási, že "To budú tóny!". A tak do toho skúšame fúkať. Zo začiatku to vydáva dosť podivné zvuky, ale z času na čas sa niekomu podarí zapískať jasný tón. Usilovne nacvičujeme a ladíme. Už to nevydržím a vybuchnem smiechom. Peťo to berie osobne, že tak zle jeho pískanie zase neznelo. To sa len začína prejavovať spánkový deficit a práve mi došla komickosť celej situácie, ako tu o štvrtej ráno v hrachovom poli ladíme injekčné striekačky. Pardón. Keď usúdime, že lepšie to už nebude, nadýchneme sa a začneme hrať. No, Bach to zrovna nie je. Lenže ani melódia, ak sa tak dá nazvať to, čo sme vylúdili, nám v takejto podobe veľa nehovorí. Na východe začína svitať... S námahou spoznávame Prší, prší, ale je nám to málo platné, lebo nevieme český text. U nich totiž nezatvára milá dvere, ale rozhoduje sa, kam koníčky pojedeme, ako sme sa neskôr dozvedeli. Je nám jasné, že takto to nepôjde. Janka teda prepisuje čísla do tónov v relatívnej mierke (vyšší, nižší...) a skúša to zaspievať. Neviem akým zázrakom Peťo spoznáva v prvej melódii Holubí dům, Fajo sa nenechá zahanbiť a dáva Mám v kapse jeden frank. Berieme slabiku, ktorá sa líši o 0,1 a dostávame sugestívne "ho" a "v kap", takže už hľadáme na mape dedinu s "ho", kde bude nejaká kaple. Vidíme Pohořelice a viac nám netreba. Ideme už za svetla a cestou identifikujeme ešte "ře" z Červenej řeky. A keby sme aj nič nespoznali, tak skončiť na tejto šifre by mi vôbec nevadilo, len by sme sa do konca hry asi usmiali k smrti.

V kapli dostávame mapu Otrokovic a milú zvieraciu šifru, ktorú Fajo s Matesom mali skoro vylúštenú, kým k nám došli. Nevedela som, že české kohúty kikiríkajú s tvrdým Y... Tak sme si dlho neposedeli a mierime do Otrokovic.

"Fú, to je ďaleko, kedy tam už budeme?"
"Neboj, budú tam kolotoče."
"A naozaj?"

Naozaj, ak sa medzi kolotoče počíta aj kruhový objazd. A v šifre tiež sedia chlapíci v kruhu a celkom sa nám z nej zatočila hlava... A tak sa ponárame do mágie výrokov. Ja som sa v tom akosi stratila, ale Janka si bola nakoniec takmer istá. 4,4 cm na východ od križovatky Třídy T. Bati a Tyršovej. Ideme tam, je to na ulici s príznačným názvom Bařinky. Cestou stretávame tím mieriaci úplne iným smerom. Niekto z nás sa zablúdil v tvrdeniach, ale kto? Pravdepodobne my, lebo na danom mieste nič a nik nie je. Iba Bařinky. Ale Janka si je touto dobou už 100% istá. Tak kde sme spravili chybu? Hm... Dosť školácku. Nevšimli sme si, že Tř.T.Bati zabáča a to, čo je na mape jej pokračovaním, je už iná ulica... Skorigujeme výpočty a na šestnástku prichádzame ako tretí okolo pol ôsmej. Hehe, šestnástka... Nuže, týme slavných elit, kdeže to strávime nasledujúcich niekoľko hodín?

S tým, že to musí byť ono, do nesmyslneho textu bez hacku carek a tecek dopĺňame interpunkciu. Nuž, morseovka by to bola pekná, ale ee. Ale možností, akým spôsobom to môže byť morseovka, je veľa. Rovnako, ako je veľa iných možností... Po dvoch hodinách už morálka upadá. Aspoňže na striedačku stále niekto rieši. Alebo sa tak aspoň tvári. Len si chvíľu oddýchnuť, nabrať nové nápady a potom sa do toho pustiť... Nuž, riešenie sa nikomu neprisnilo. Zato máme sľubnú teóriu o j. Hĺbková analýza totiž odhalila, že v texte nie je žiadne j. A pred to slovo "elit" by sa priam pýtalo... Peťo našiel najväčšie J na mape. ÚJEZDY, asi 200 metrov od nás. No, bol to skôr úlet ako újezd, ale Peťo sa prešiel a vraj mu to osviežilo myseľ. Po ďalšej hodine nasledujeme jeho príklad a meníme pôsobisko. Lavičky na námestí budú dobré, v sede sa ťažšie zaspí ako poležiačky. Niektorí podnikajú aj očistnú cestu popod fontánu, aby sa osviežili a napojili na kozmické energie. Tam niekde vo vyšších sférach to riešenie určite rezonuje. Nepomohla však ani Fajova hladina alfa. Hodiny neúprosne ubiehajú. Ešte 5 minút. Snažíme sa ešte raz dosiahnuť osvietenie, overujeme najšialenejšie hypotézy. Nič. Odbila dvanásta. Rezignujeme. A vtom príde SMSka. Nešťastnú šestnástku ešte nik nerozlúskol. A nápoveda: "Tečka nad i není chybou." Povzbudení nádejou, že ak teraz príde niekto do cieľa, tak máme ešte minimálne hodinu, opäť meníme pôsobisko asi o 100m, kde sme našli tieň, hojdačky a kadibúdku, no čo viac nám chýba ku šťastiu. Nápoveda nám však veľa nenapovedala. i bez tečky sa predsa na klávesnici ani nedá napísať... Rozvíjame teóriu rozloženia oháčkovaných písmen na klávesnici... Ja sa stále nevzdávam svojej morseovkovej teórie a skúšam to s y a i... S interpunkciou nad y a i... Fajo skúša z mäkčeňov a dĺžňov skladať písmenká. Všetko bezúspešne. O jednej prišla ďalšia nápoveda. Tentoraz už presný postup. Veta s 8 slovami a kopou i = NELENTE. Však neleníme... O chvíľu to už má Peťo: treba sa pozrieť, kde je v slove i, a vziať toľké písmenko predchádzajúceho slova. Hm, a na to sme mali ako prísť? iiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii!

Azylový dom Samaritán. Na tejto šifre by sa malo určovať poradie, tak vysielame Faja a Matesa ako rýchlych bežcov priamou cestou a ostatní berieme ich batohy a ideme autobusom. Čo vám budem hovoriť, čakali sme naň len pár minút. Stretávame niekoľko tímov, vrátane Frikulínov, ktorí to spravili rovnako ako my. S tým rozdielom, že ich bežci na ďalšej zastávke naskakujú na autobus. Naši nie. Fajo a Mates sa vraj s nimi chvíľu pretekali a boli vo vedení. Lenže Fajo zle odbočil. Frikulíni za ním. Ale Frikulíni sa spamätali skôr ako Fajo... Tak robíme ešte jedno delenie a keď autobus zastaví, vybieha z neho bez batohu Peťo. Janka a ja sa pomaly terigáme za ním s piatimi batohmi. Taktika vyšla, Peťo bol na sedemnástke prvý z onoho autobusu. Až na to, že to nikoho nezaujímalo a poradie sa neurčovalo... O chvíľu dobiehajú aj Fajo a Mates so skvelou historkou, ako striasli Frikulínov. Pozeráme, čo sme to vlastne dostali. Obálka s 11 fotkami, na každej vysmiaty org. A že vraj 5=organizátoři a 11=heslo. Nuž, čo iné sa dá robiť, ako identifikovať miesta na fotkách... Nachádzame päťku, ale žiaden org na dohľad. 11 je v parku pri fontáne. Žeby bolo heslo tráva? Zakresľujeme do mapy postup podľa fotiek. Celkom pekný útvar... Skladáme sa (poučení predchádzajúcimi skúsenosťami na námestí) do tieňa a uvažujeme. Názvy ulíc to nebudú... Chlapík na fotke vždy niekam ukazuje. Žeby bol dôležitý ten smer? Alebo azimut. Morálka opäť upadá. Snažím sa vyprovokovať nejakú aktivitu a idem s Fajom premerať azimuty. Ale Mates má nápady, aj keď sa tvári, že spí. Sme ešte len pri trojke, keď pribehne Peťo (poznámka recenzenta: neviem kto to pribehol, ale ja určite nie, v tom čase som sa váľal v tieni, ehm, strážil batohy) a tvrdí, že to máme. Ten útvar má tvar presne ako neďaleká vodná nádrž Štrkoviště. Inak, Mates tvrdil, že tam pôjdeme, už keď sme dostali mapu Otrokovic. Tým pádom orgovia sú na brehu, ale jedenástka zodpovedá stredu jazera. Ajéje...

Rodení vodáci v akcii.

Keď sme prišli na riešenie 17-tky, bolo 15:40, 20 minút do konca hry. Okolo jazera už bežíme. Keď som dobehla, Fajo s Matesom už nasadali do kanojky. Pádlujú ako dráčici a o 15:55 nám ešte z loďky podávajú na pádle heslo. Zašifrované... Čudujeme sa, kde sú ostatné tímy, lebo v parku sme ich už nevideli. V cieli boli pred nami len Frikulíni, ktorí už 40 min usilovne lúštia heslo. Keby ho do 16:00 vylúštili, hra sa predĺži o hodinu a my by sme možno ešte prišli regulérne do cieľa. Vyjadrujeme im svoju podporu a sami sa púšťame do náročnej úlohy za 5 min vylúštiť heslo. Robíme prvé, čo nás napadlo, spájame čísla. Nie, to nie je ono. Neviem, čo skúšali Frikulíni, ale ani to nie je ono.

Tak takéto poukazy sme vyhrali.

16:00. Koniec hry! Osud 4 skončil bez víťaza. Ale keďže orgovia chcú dať niekomu cenu, lúštime ďalej. Začneme napríklad tým, že si poriadne pozrieme šifru. Pomer 2 písmená na jedno číslo nebude náhoda, bodky zase naznačujú, že treba niečo spájať... So spájaním sú menšie technické problémy, pretože papier je mokrý, ale o chvíľu sa už hráme s pomermi a abecedou a o dve chvíle, čo je asi 16:07 už chlapíkovi v oranžovej veste hovoríme heslo. Leporelo, ale nikomu to nehovorte.

A užívame si svojich 10 minút slávy. A tešíme sa z ceny: Ideme na výýýýýlet! Okrem toho si ešte užívame a tešíme sa aj z šišiek a čaju a kupujeme si tričká, ktoré by sme vyhrali, prísť o 7 minút skôr. A, áno, Peťo dostal svoj foťák.

Nuž, ostáva len poďakovať organizátorom za skvelú hru. Je nám jasné, že bez nešťastnej šestnástky by sme nevyhrali (teda aspoň neoficiálne), ale, na druhej strane by sme prišli v časovom limite do cieľa, čo sa nám doteraz ešte nepodarilo. Tak nám doprajte trochu tej radosti...:

Jééééééééééééééééééééj, my sme boli prvííííííííí!

Výber fotiek nájdete tu.
Spísala Evka.